Prvý, kto ho doma privítal radostným brechotom, bol psík Alfi. Od radosti vyskakoval do výšky.
- Alfi, poď ku mne! – priklonil sa k nemu prezident. – Poď, nech ťa postískam.
Zobral psíka na ruky a s láskou ho privinul k sebe. Radostnú pohodu medzi psíkom a prezidentom narušila prezidentova manželka. Vrcholne rozčúlená referovala manželovi.
Predstav si, drahý, na vlastné oči som videla, ako kuchárka kopla nášho Alfíka.
- Kedy?- spýtal sa prezident a bolo vidieť, ako mu tvár stvrdla zlosťou.
- Teraz, teraz, pred chvíľou. Zašla som do kuchyne skontrolovať, či je už jedlo pripravené a ako som otvorila dvere, práve vtedy ho kopla. No hrôza! Chudáčik, zaskučal od bolesti, až mi išlo srdce puknúť.
- Okamžite mi ju pošli do pracovne! – prikázal prezident.
Kuchárka prišla s plačom. Nestačila ani pozdraviť a už sa prezident do nej pustil.
- Ako ste si mohli dovoliť kopnúť to úbohé zviera! Hneď si zbaľte veci, ste prepustená!
- Pane… - chcela kuchárka čosi povedať na svoju obranu, ale prezident jej to neumožnil.
- Nič ma nezaujíma, máte okamžitú výpoveď! A aby ste vedeli, najradšej by som vás nakopal do vášho hnusného zadku. Ako ste sa vôbec mohli odvážiť kopnúť prezidentovho psa, vy koza jedna sprostá!
-Prezidentove výroky kuchárku zjavne urazili a ona sa odhodlala nenechať to bez povšimnutia.
- Ak ja som koza jedna sprostá, tak viete, čo ste vy? Vy nie ste prezident, ale jeden obyčajný hulvát! A ja kašlem na vášho posratého psa!
- Prezidenta išlo rozhodiť od jedu. Kuchárkine výrazy rozčúlili aj pani prezidentovu.
- Vy jedna nula! Vy si dovoľujete urážať hlavu štátu? To je neslýchané!
- Hlava-nehlava, urážať sa nenechám! Aj ja mám svoju dôstojnosť!
- Dám vás zavrieť, až budete čierna! – jačal na kuchárku prezident.
Kuchárka však dostávala stále väčšiu odvahu.
- To neurobíte, aj keď ste prezident. Bol by z toho súd a ja by som vykričala také veci…
Kuchárka sa zarazila, akoby si uvedomila, že povedala viac, ako chcela.
- Aké veci? – zneistel prezident.
- No… Jednoducho, novinári, by si zgustli na niektorých podrobnostiach zo života pani prezidentovej!
- Prezident sčervenel, jeho žena zbledla. V snahe dešifrovať kuchárkinu výpoveď skúmavo sa pozreli na seba. Pani prezidentova cítila, že musí prehovoriť. Zaútočila na kuchárku.
- Blafuješ, baba jedna sprostá! Okamžite vypadni a nech ťa tu nikdy viac nevidím!
- To by sa vám hodilo, však? – s iróniou poznamenala kuchárka a významne uprela pohľad na prezidenta.
Prezident preniesol spýtavý pohľad na manželku.
- Na čo naráža?
- Vravím ti, že blafuje. Je to sadistka. Videla som ju, ako surovo kopala do nášho Alfíka. Okamžite musí zmiznúť z našej domácnosti, lebo ju roztrhnem ako žabu.
Kuchárku zasiahol nový nával zlosti.
- Vy chcete mňa roztrhnúť ako žabu? Pozrime sa! A čo si myslíte, že kto ste? Máme tu predsa zákony a spravodlivosť!
- Ty mi nebudeš rozprávať o spravodlivosti! – jačala na kuchárku pani prezidentová, no tá sa nedala a jačala tiež.
- A vy ma nebude trhať ako žabu!
- Aby si vedela, ty jedna sedliačka, ja ťa naozaj roztrhnem a just roztrhnem a roztrhnem!
Pani prezidentová, aby naplnila skutkom svoje slová, vrhla sa na kuchárku. No namiesto toho, aby ju roztrhla, roztrhla na nej iba blúzku a podprsenku. Za takejto situácie mal prezident mierne zábrany zamiešať sa do fyzického sporu žien. Kuchárka, aby zabránila ďalšej likvidácii svojho ošatenia, kopla pani prezidentovú do holennej kosti. Tá začala od bolesti vrieskať, jajkať a ochkať. Skákala na jednej nohe, posunkami naznačujúc, že tento čin bol útokom priamo na jej život a ona už ďalej nie je schopná v ďalšom spore fyzicky pokračovať. Hlasom plným zlosti a zároveň bolesti syčala na kuchárku.
- Ty suka jedna hnusná, nielen nášho Alfíka, ale aj mňa budeš kopať ako psa?
Kuchárka ako amazonka, do pol pása obdratá zo šiat, zaujala bojový postoj, dala ruky vbok a spustila.
- Keď ja som podľa vás suka, tak ja to teda poviem. Aby ste vedeli, pán prezident, každý utorok dopoludnia chodí za vašou manželkou jeden Arab, a keď odchádza, vždy má rozopnutý rázporok!
Pani prezidentová, hoci zbledla už predtým, pobledla teraz ešte viac.
- Ty cigaňa jedna sprostá, čo to tu táraš?!
- Áno, je to tak. Môžem to odprisahať aj na svätú Bibliu.
Nastalo hrobové ticho. Prezident pozrel na svoju manželku ostrým, hypnotickým pohľadom a ešte ostrejším hlasom sa jej opýtal.
- Je to pravda?
Prezidentova manželka sa pokúšala o plač. Nemo krútila hlavou, chcela povedať, že nie, ale nebola schopná vydať hlas. Preto sa kuchárka pokúsila odpovedať namiesto nej.
- Je to pravda!
- Ty kuš! – zahriakol ju prezident. – Jej sa pýtam. Je to pravda?
- Iba dvakrát, - odpovedala tichým hlasom pani prezidentová.
Prezident nemohol veriť vlastným ušiam.
- Chceš mi povedať, že ty sa stýkaš s Arabmi? S mojimi úhlavnými nepriateľmi?
- Iba dvakrát! – opakovala pani prezidentová.
- Toto mi urobíš ty, keď tá sviňa šejkovská arabská sľubuje dva milióny dolárov tomu, kto ma zavraždí?!
- Iba dvakrát!
- Toto nemôžem nechať len tak! To ti vravím a prisahám, že si to odskáče niekoľko ľudí! A najmä minister vnútra! A minister obrany! A veliteľ osobnej ochrany! Vo vláde urobím taký fukot, že to ešte parlament nezažil. Všetkých vyhádžem ako prašivých psov, sú to neschopní sráči! Nemajú ani toľko chochmesu, čo má jedna sprostá kuchárka. Ako to, že nezistili, že k tebe každý utorok chodí Arab? Ako to, že nezistili, že ten kanec odchádzal od teba s otvoreným rázporkom?
- Iba dvakrát! – zrefrénovala pani prezidentova.
- A keby aj čo len raz, tak sa na to setsakramentsky pozriem, až sa z toho budú triasť základy štátu a celého kontinentu.
Rozčúlený prezident chodil hore – dolu po miestnosti ako tiger v klietke.
Do napätej atmosféry začal naliehavo vyzváňať fialový telefón. Prezident ich mal na stole šesť. Biely, čierny, červený, žltý, modrý, zelený a fialový. Z nich fialový ho spájal priamo s riaditeľom Úradu na ochranu hlavy štátu.
- Počúvam! – prehovoril do telefónu prezident bez toho, aby sa predstavil.
Hlas na druhom konci telefónu sa tiež nepredstavil.
- Pán prezident, mám pre vás niekoľko nepríjemných správ a nebolo by vhodné, aby ste ich vypočuli v prítomnosti ďalších osôb, pretože vaše reakcie môžu byť impulzívne.
Prezident zakryl rukou mikrofón a obrátil sa na obe ženy.
- Zmiznite! Choďte sa hádať do kuchyne!
Keď pani prezidentova i kuchárka odišli do kuchyne, telefonický rozhovor mohol pokračovať.
- Počúvam vás, pokračujte!
- Pán prezident, váš úhlavný nepriateľ, arabský šejk prehovoril dnes v televízii.
- Jeho prejav bol plný urážok na vašu adresu.
- Na to som si už zvykol. Bolo tam niečo nové?
- Vyhlásil, že zajtra budú zverejnené podrobnosti, ktoré zapôsobia ako časovaná bomba. Že vraj ruší odmenu pre vášho vraha, že po zajtrajšku vy sám spáchate samovraždu, on by vraj nerád vyplácal sľúbené dva milióny vašim dedičom.
- Aké máte informácie o jeho informáciách?
- V piatok náhle odcestoval z krajiny jeden Arab, ktorého sledovali moji ľudia, pretože sa tajne stýkal s vašou manželkou.
- Vždy v utorok? – vecne sa spýtal prezident.
- Áno. Vy to viete? Tajili sme to pred vami, pretože to bola taká delikátna záležitosť… Neviem, ako by som vám to…
- Nemusíte, mám svoje informácie. Povedzte mi iba, koľkokrát…
- Najmenej štyridsaťdvakrát.
- Pes jeden arabský! – zasyčal prezident pomedzi zuby. – No, veď ja mu ukážem! Vyhlasujem operáciu Omega!
- Panebože! – zalamentoval hlas na opačnom konci telefónu.
Prezident bez slova odložil fialový telefón. Potom dvíhal ďalšie telefóny jeden za druhým a vydával jeden a ten istý strohý pokyn.
- Tu je prezident! Vyhlasujem operáciu Omega!
Keď odložil posledný, biely telefón, opäť sa ozval žltý telefón.
- Tu je veliteľ raketových vojsk. Hlásim pripravenosť operácie Omega. Žiadam o rozhodnutie, či máme použiť variant A s dvanástimi raketami alebo variant B s trinástimi.
- Postupujte podľa variantu B! – rozhodol prezident bez váhania.
- Panebože, tak variant B? – s hrôzou v hlase sa spýtal veliteľ raketových vojsk.
Prezidenta to nahnevalo.
- Áno, variant B! Čo ste sa tam posrali? Bezpečnosť štátu je v maximálnom ohrození a vám sa roztrasú kolená ako starej babe. Nariaďujem vám, aby ste okamžite konali!
- Rozkaz, pán prezident! Operácia Omega – variant B – sa začína!
Presne o minútu z trinástich základní odštartovalo trinásť špeciálnych rakiet, z nich jedna mala atómovú hlavicu. Všetky zasiahli cieľ. Noviny nemohli zverejniť šejkom sľubované informácie, pretože jednoducho nevyšli. Vyšlo iba slnko a svietilo na tú spúšť celý deň. Okrem množstva mužov, žien, starcov a detí zahynulo aj jedenásťtisícdvestoštyridsaťosem psov… No prezidentov miláčik Alfík to prežil...
