Ocitol som sa v nemocnici na lôžku a lekár pomocou hypnózy sa pokúšal dostať ma do regresného stavu. Mal som však želanie vrátiť sa nie do niektorého z mojich minulých životov, ale regresom dostať sa do minulosti v terajšom mojom živote. Výsledok bol veľmi zaujímavý. Dovoľte, aby som vám opísal priebeh.
Najskôr sa pred mojim pravým okom objavilo veľké oko, do ktorého vnikala modrá farba. Oko sa ku mne približovalo, až ma pohltilo a ocitol som sa v ňom. Vzápätí sa objavilo veľké oko pred mojim ľavým okom, tiež sa pomaly približovalo, až ma pohltilo a ocitol som sa v dutej cieve, ktorou som sa pomaly pohyboval vpred. Uvedomoval som si pritom, že nemám žiadne telo, žiadnu hmotu. Zrazu sa všetko zmenilo a ja som si uvedomil, že sa nachádzam v pravej zadnej časti môjho mozgu. Vnímal som akoby prostredie nemocničnej izby interného oddelenia trnavskej nemocnice, kde som ako deväťročný ležal so zápalom mozgových blán. Identifikoval som presne tú noc, kedy zomrel môj mladší spolupacient, hoci som videl iba hornú sieťovanú časť jeho postele. Predtým ráno zošalel a museli mu dať na posteľ ochrannú sieť. Tá tam bola iba jednu noc. Ráno ju odstránili, keď odviezli telo nebohého. Časť tej siete som mal v zornom poli. Nebol som však schopný preniesť pohľad, aby som sa presvedčil, či tam môj mladší spolupacient je.
Z tohto môjho zážitku i z ďalších následných regresov som pochopil, že ja som iba moje vedomie. Telo je iba prechodným príbytkom vedomia a tento príbytok sa v pomerne krátkom čase opotrebuje, zničí. Vedomie sa potom musí odpútať od tela a hľadať nový príbytok pre novú existenciu v zmysle nášho života. Vedomie totiž samo, bez hmotného tela nie je schopné meniť svoju kvalitu. Iba v spojení s mozgom, ktorý pomocou receptorov ľudského tela je schopný zbierať nové a nové informácie o okolitom svete, dávať ich do vzájomných súvislostí a vyhodnocovať ich, je vedomie schopné meniť svoju kvalitu.
V akom vzťahu sú teda hmota a vedomie?
Hmota a vedomie sú dve súčasti života, toho nášho, pozemského, a jeho počiatkom, bytím a zánikom. Rozmerom tejto existencie je vnímanie času s jeho minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou.
Spôsob vnímania času má štyri stavy:
1. stav: Nemenná hmota
Väčšia časť neživej hmoty nevníma čas a nereaguje na čas. Takáto hmota je apatická voči svojej existencii. Bez cudzieho vplyvu nemení svoj tvar ani polohu, ani kvalitu. Nie si je vedomá svojej existencie. Pre jej aktivitu niet minulosti ani budúcnosti. Je iba nemenná prítomnosť. Čas sa javí ako bod bez priestoru.
2. stav: Hmota v pohybe.
Niektoré prvky aj bez cudzieho vplyvu sú schopné reagovať na čas. Napríklad rádioaktívne prvky so svojim rozpadom a emisiou žiarenia v čase menia svoju kvalitu. Iné prvky dokážu reagovať na čas pri vzájomnom kontakte. Napríklad železo vo vode zhrdzavie, v ohni sa roztaví. Voda mrazom stuhne, teplom sa mení na paru. Sú to stavy, ktoré majú časový priebeh a vznikajú zo zákonitých reakcií. V priamej časovej postupnosti nasleduje po akcii zákonitá reakcia, zakončená rovnako zákonitým dôsledkom. Tento stav hmoty má svoje zákonité reakcie v sebe zakódované. Čas sa javí ako priamka.
3. stav: Živá hmota.
Je to kombinácia hmoty a vedomia, napríklad rastlina, zviera, človek. Takáto hmota vníma rozmer času: uvedomuje si prítomnosť, vie, že bola minulosť, predpokladá budúcnosť. To vedomie využíva reagenčné vlastnosti hmoty na spoznávanie hmotného prostredia i samého seba. Kombinovaním týchto vedomostí pôsobí aktívne na budúcnosť zmenou kvality prítomnosti. Existencia živej hmoty je ohraničená momentom zrodenia a smrti, ale vlastnosťou živej hmoty je aj schopnosť regenerácie. Živá hmota vníma čas ako plochu.
4. stav: Vedomie.
Vedomie je čistou existenciou bez hmoty, v neustálej prítomnosti bez plynulého toku času. Minulosť môže byť prítomnosťou i budúcnosťou, prítomnosť môže byť minulosťou i budúcnosťou a budúcnosť môže byť prítomnosťou i minulosťou. Vedomie vníma čas ako priestor v bode.
Bol som v minulosti, ktorá bola pre mňa prítomnosťou, Videl som seba ako mladého muža, ktorý vstúpil do potoka a potom som jeho nohami cítil príjemnú vlahu krištáľovo čistej vody…
Bol som v minulosti a videl som muža, ako zdieral z kože zviera, ktoré práve ulovil. Jeho rukami som chytil stehno zo zvieraťa, zahryzol som sa doň a spoznal chuť teplého surového mäsa…
Bol som aj v budúcnosti tejto minulosti a videl som bleskom spálené vlastné telo s obnaženou ulomenou kosťou ľavej nohy…
Bol som v minulosti, kde nebola ani zem, ani obloha, neboli tam žiadne bytosti, iba moje vedomie sa vznášalo v ružovo-červených dymových oparoch…
Bol som v lotosom kvete, čakal som prikrčený medzi jeho bledoružovými lupeňmi. Neviem, či to bolo v minulosti, alebo v budúcnosti…
Teraz som tu, prišiel som z minulosti a odchádzam do budúcnosti.
Dovidenia.
