Raz som odviezol domov jedného kamaráta. Myslel som, že stačí, ak ho vysadím pred domom, no on trval na tom, že musím ísť k ním, lebo jeho manželka určite navarila niečo dobré k jedlu. Opilcom nie je dobré oponovať, podriadil som sa jeho vôli. Vystúpili sme s miernym hrmotom na prvé poschodie. Kamarát vytiahol z vrecka kľúče. - Žena možno už spí, nebudeme ju budiť, veď si naložíme aj sami. Nebol to zlý nápad, lenže kamarát toľko štrkotal kľúčmi, že som začínal mať dojem, že chce, aby sa žena zobudila.
Boli sme už dnu, zatvorili sme dvere. Keď už sa nedalo zutekať, otvorili sa dvere z obývačky a prišla jeho manželka. Začala nadávať, že to museli počuť aj susedia odnaproti. Striedavo pri tom pozerala na svojho muža a tiež aj na mňa, aby som si hádam nemyslel, že nadáva len vlastnému mužovi.
Priateľ počúval monológ manželky bez slova. Smutno jej pozeral do očí a čakal na nejakú vhodnú pauzu. Ubehli celé minúty, kým sa mu podarilo vstúpiť jej do nádychu. Pokojným a zároveň smutným hlasom s náznakom sĺz v očiach hovoril.
- Vieš čo? Ty ma asi vôbec nemáš rada. Keby som zomrel, asi by si mi nešla ani na pohreb. Keby si ale ty umrela, nedokážeš si ani len predstaviť, ako by som ja za tebou plakal. A vieš prečo? Lebo ťa mám veľmi rád...
Pri posledných slovách sa mu dokonca zachvel hlas. Skoro aj mne vyhŕkli slzy. Jeho žena to tiež nezvládla a chytro odišla plakať do vzdialenej časti bytu
-No vidíš! A je to! – rozhodil kamarát rukami a hneď ma aj elegantne vyhodil z bytu.
-Nehnevaj sa, chcel som ťa pozvať ďalej, ale vidíš, situácia je zložitá. Musím železo kuť, kým je horúce.
V podstate som bol rád, že to so mnou takto zariadil. Kto vie, čo by som si v tú noc ešte musel vypočuť. Dopadlo to pre mňa lepšie ako dobre. No myslím, že aj pre kamaráta. Hoci jeho žena mala už vyše štyridsať rokov, takmer presne deväť mesiacov po tejto udalosti sa jej narodilo dieťatko. Dal som si s tým prácu a niekoľkokrát som to prepočítal. Vychádzalo to presne na plus-mínus dva dni.