Nová potopa sveta

Autor: Marián Minárik-Častovský | 11.8.2005 o 8:16 | Karma článku: 14,05 | Prečítané:  3306x

Pred pár rokmi žili ľudia v dobe, ktorá bola celkom podobná dnešnej. Mravy boli pod psa, ľudia sa nenávideli, kadečo si vyčítali, iba ja som bol dobrý. Najvyšší z Neba sa na to už nemohol nečinne pozerať. Prišiel za mnou, pod pazuchou mal plno papierov.

- Tu máš plány, - vraví mi, - a postav koráb. Pozveš naň všetkých spravodlivých.

 Pozrel som na plány, konštrukcia sa zdala byť veľmi jednoduchá, ale skôr než koráb mi to pripomínalo plť.

- To bude zase potopa, ako vtedy dávno? - spýtal som sa.

- Áno! Vytopím to všetko od Uralu po San Francisko a od rovníka po severný polárny kruh.

Pochopil som, že Večný má pred sebou grandiózny plán a v tom jeho pláne mi bola zrejmá moja vznešená úloha.

- Z každého druhu budem musieť vybrať pár...

- Nie! - prerušil ma Večný. - Teraz pôjdeme na to trochu inak, demokratickejšie. Zoberieš každého spravodlivého.

- Dovoľ, aby som sa zasmial. Veď tá plť sa pod ich váhou prevráti a všetci spravodliví sa utopia skôr, ako zmiznú pod vodou Alpy.

Tvár Večného sprísnela.

- Aj keď si len človek a ako takému ti medzi nebom a zemou nemusí byť všetko jasné, dúfam, že nepochybuješ o mojich vedomostiach. Koráb nebude len takou obyčajnou plťou. Nevšimol si si zvláštne rozloženie magnetov pod jeho celou plochou?

- Všimol, je ich štyridsaťosem. Myslel som, že majú odtláčať do strán prúdy vody, ktoré budú padať z oblohy, aby na nás nepršalo.

- Na to budú stačiť tieto štyri, - ukázal mi Večný v plánoch. - Ako som ti už povedal, koráb nie je len takou obyčajnou plťou. Je to koráb, ktorým sa ty a tebou vyvolení spravodliví presuniete do budúcnosti.

 Potom Večný porozkladal po zemi svoje papiere a začal mi vysvetľovať jednotlivé detaily.

- Musím sa priznať, že mňa už neteší zaoberať sa vami, - povedal. - Nech som v minulosti pre vás vymyslel čokoľvek, ľudia to vždy obrátili vo svoj neprospech. Ej veru, chybou bolo, že som vás nechal konať slobodne.

- Svätá pravda! - súhlasil som s Večným bez výhrad.

- Teraz bude na tebe záležať, - pokračoval Večný, - koľko spravodlivých nájdeš. S nimi sa prenesieš do budúcnosti a tam budete žiť životom podľa vašich predstáv...

Toto mi Večný povedal a rozplynul sa ako obláčik pary nad variacou sa ryžou. A mal som k nemu ešte toľko otázok...

Zobral som plány a hneď som začal uvažovať, ako a kde zohnať peniaze na materiál. V podstate išlo hlavne o drevo, klince a magnety. Vyriešil som to tou najväčšou pôžičkou v banke (veď som vedel, že ju nebudem musieť nikdy splatiť), nakúpil som všetko, čo bolo treba, a začal som v Častej u mojej mamy na dvore majstrovať. Ako som tak zatĺkal klince, prišla ku mne moja mama a tvrdým častovským dialektom sa ma spýtala.

- Čo to bude, aš to bude?

Prerušil som prácu, zotrel som si z čela pot a plný hrdosti som sa jej snažil v jednej vete vysvetliť všetko.

- To bude koráb, ktorým sa prenesieme do budúcnosti.

- A načo? - spýtala sa ma mama a, priznám sa, touto lakonickou otázkou ma dostala do pomykova.

- Načo! Načo!... Príde potopa, pretože ľudia žijú v hriechu, klaňajú sa zlatému teľaťu, neuctievajú Večného. Zoberiem na koráb všetkých spravodlivých a prenesieme sa do budúcnosti.

- Na tejto kraksne? - zapochybovala mama a pokračovala. - No dobre, synček, dobre! Máš prepracuvaný mozek. Ale ket budeš pár dný zatĺkat tý klynce, dostaneš sa z teho. Tu v Častéj máme velyce zdravý luft.

Mávla rukou a šla dovariť fazuľovú omáčku.

Ľudia sa dopočuli o mojej zvláštnej činnosti. Začali v húfoch chodiť k nám a prizerali sa mojej práci.. Ale aby mi podali dosku alebo pomohli s ťažkými magnetmi, to sa im nechcelo. Iba čo mi ktorýsi z nich nohou postrčil škatuľu s klincami.

Prišiel deň dvadsiaty šiesty a ja som pred novinármi vyhlásil, že na druhý deň budem robiť technické skúšky korábu. To už aj v New-York-Timesoch písali o mne ako o bláznovi. Ale svojho dopisovateľa a dvoch fotografov pre istotu poslali.

Keď som sa postavil na koráb ako na tribúnu, davy stíchli.

 - Oslovujem všetkých spravodlivých! - prehovoril som, a bol som prekvapený silou môjho hlasu. Siedmy a tridsiatyprvý magnet ho zosilovali natoľko, že ma bolo počuť od Uralu až po San Francisko.

- Priatelia, situácia je vážna!

Všetci sa začali smiať a tlieskať.

- To-je-ono! To-je-ono! - skandovali.

Videl som, že mi neuveria ani slovo, kým ich nepresvedčím skutkom.

- Teraz vyskúšam tento môj koráb a vznesiem sa s ním do trojmetrovej výšky.

- To-je-ono! To-je-ono! Vyskúšať! Vyskúšať!

Aj moja mama bola zvedavá. Vyniesla si pred kuchyňu malý šamlík a sadla si naň.

 - No ukáš! - povedala, odhryzla si z krajca chleba a zapila to dúškom bielej kávy.

Stačilo prepojiť iba štyri zo štyridsiatich ôsmych magnetov a celý koráb sa nehlučne vzniesol nad hlavy ľudí. Davy zhíkli a v zapätí onemeli. Do ticha prehovorila moja mama.

- Sy šykovný, synku. A čo s tým budeš fčúlek robyt?

Konečne som mohol mojej mame a ľudstvu prezradiť účel mojej práce.

- Pozrite sa, ľudia! Žijeme tu na zemi ako zvery. Páchame jeden hriech za druhým. Žijeme bezbožným životom. Takto to ďalej nejde. Večný je z nás otrávený a rozhodol sa svet vyumývať novou potopou. Poradil mi, ako mám postaviť tento koráb, ktorý všetkých spravodlivých prenesie do budúcnosti...

- Neverím ti! - zakričal akýsi človek z davu. Kým som stačil zareagovať, už ho moja mama tĺkla hrncom.

- Ket neverýš, tak sa prac z našého dvora! Gdo ca tu volál?!

- Nechaj ho, mama! - upokojoval som ju. - Nikoho nenútim vystúpiť na tento koráb. Ale to vám vravím, že kým dohovorím, začne pršať.. No nebudú to drobné kvapky, čo budú z oblohy padať. Celé potoky a rieky budú tiecť na vás a za štyridsať dní budú pod vodou aj tie najvyššie končiare. Ušetrený bude iba tento koráb.

Davy nemo stáli a počúvali. V tej chvíli z čistej oblohy začalo pršať. O chvíľu boli ľudia premoknutí do nitky. Ja som však stál na korábe a na mňa nedopadla ani kvapka. Všetci si to všimli.

- Idem s tebou! - zakričal prvý, čo sa spamätal.

- A si spravodlivý? - spýtal som sa ho. - Samozrejme! Povedz, čo si mám zobrať so sebou?

- Čo by si si bral? Ak si spravodlivý, zamkni byt a vystúp na môj koráb.

 Muž vytiahol z vrecka kľúče a zazvonil nimi nad hlavou.

- Zamknuté mám, vystúpiť teda môžem hneď.

Zniesol som sa so svojim korábom k zemi. Muž neváhal, svižne vyskočil na palubu. Zvonil svojim zväzkom kľúčov nad hlavou a s výzvou sa obrátil na ostatných.

 - Priatelia, neváhajte! Pozrite sa, všade naokolo prší, tu na korábe svieti slnko. Všetci, kto ste spravodliví, odzvoňte minulosti a poďte s nami do budúcnosti. Tam začneme nový, lepší život. Preč s minulosťou! Pred nami je šťastná budúcnosť!

Muž skončil svoju plamennú výzvu a ľudia naraz všetci pochopili. Vyťahovali z vrecák zväzky kľúčov a na znak svojho rozchodu s minulosťou zvonili nimi nad hlavami. V celých húfoch vyliezali na palubu korábu a plní nadšenia, že sú už v suchu, skandovali.

- Po-sled-né-zvo-ne-nie! Po-sled-né-zvo-ne-nie!

Na palube korába panovala radostná nálada. Zo všetkých štyroch strán sa na koráb tlačili ďalší a ďalší. Nakoniec boli už na palube všetci ľudia od Uralu až po San Francisko, ba videl som tam niektorých až z Johanesburgu. Iba moja mama odmietala vystúpiť na koráb, márne som ju prehováral.

- Mama, tebe sa nechce ísť do krajšej budúcnosti?

 - Uš je vás tam dost. Nemóžeme ýt šecy do budúcnoscy, šak by sa tam potom nyšt nezmenylo, - oponovala mi.

 Nedalo sa nič robiť. Všetci na mňa naliehali, aby som nezdržoval. Rozlúčil som sa teda s mamou a vystúpil na koráb. Zapol som všetky magnety a v tom momente sme sa presunuli sem, do budúcnosti. Ľudia sa okamžite rozišli do svojich domovov, ešteže mal každý so sebou kľúče.

Náš život sa však veľmi nezmenil - veď sa ani nemohol: žijeme tu len tí istí, čo v minulosti. Okrem mojej mamy, tá s nami už nežije. Ale ona príliš život ľudstva na zemi neovplyvňovala ani v minulosti, pochybujem teda, že by sa niečo zmenilo, keby tu teraz žila medzi nami...

Ani Večný sa mi neukázal, asi som ho sklamal.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Juhoafrický kmeň môže uniknúť imunite

Protilátky nezneutralizovali vírus dostatočne.

Komentár Zuzany Kepplovej

Keď Fico varuje pred komunistickými maniermi

Fico sa snaží, aby jeho sympatizanti udalostiam rozumeli čo najmenej.


Už ste čítali?