Doktor Lamoš bol raz pozvaný k pacientovi do Ompitála. Bola zima, šiel tam vlastným autom. Miša si zobral so sebou. Mišo však nevedel šoférovať, tak si sadol na pravé sedadlo a šoféroval doktor Lamoš. Keď zastali pred domom pacienta, Mišo vystúpil ako prvý, v ruke držal doktorskú tašku a doktorov plášť. Domáca gazdinka vyšla privítať pána doktora. Hrnula sa k Mišovi.
„Poďte, poďte, pán doktor, nech nám tu neprechladnete!“
Medzitým vystúpil z auta aj doktor Lamoš. Starostlivá gazdinka sa obrátila aj na neho.
„Poďte aj vy, pán šofér! Dnes je akási zima. Kým pán doktor vyšetrí môjho muža, vy sa zohrejete v kuchyni. Mám pre vás pripravený horúci lipový čaj.“
Mišo sa rád nechal titulovať doktorským titulom a rovno sa pobral k chorému. Doktor Lamoš zasa pokojne hral úlohu osobného šoféra. Šiel za gazdinkou do kuchyne a s chuťou si začal upíjať medom sladený horúci čaj.
Mišo medzitým vyspovedal pacienta. Jeho stav ohodnotil mávnutím ruky, vybral z lekárskej taštičky teplomer, poriadne ho potrepal, aby ortuť klesla čo najnižšie, zastrčil ho chorému pod pazuchu a začal sa ho vypytovať na všeobecné klebety, ako že čo je nové v dedine, či im v zime sliepky znášajú nejaké vajíčka, či majú dostatok sena pre kravky a kozy. Keď už všetko vedel, rozhodol sa skončiť vlastné vyšetrovanie, vybral teplomer a pozrel na koľko stupňov celzia sa vyšplhal ortuťový stĺpec.
„No, poviem vám, doteraz málo ľudí zomrelo na takúto teplotu. Máte len 37 celé dva stupňa. Niečo vám predpíšeme a za týždeň budete fit.“
Medzitým pravý doktor vypil svoj čaj a keďže vedel, že jeho „kolega“ sa nerád vzdáva svojej obľúbenej role študovaného lekára, musel sa pozrieť, ako sa mu vo vyšetrovaní darí.
„No, čo ste zistili, pán kolega?“
„Nič to nie je, pán doktor! Takú teplotu mám aj ja, keď si vypijem za pohárik vína. Pozrite sa na neho. Možno máte lepšie oči ako ja. Ak myslíte, predpíšte mu nejakú otravu a pôjdeme domov. Ja musím ešte poupratovať v ordinácii aj v čakárni.
“Gazdinká len oči otvárala a hneď si domyslela, že šofér je nielen šoférom, ale aj doktorom.
„Nehnevajte sa na mňa pán doktor, ja som u vás ešte nikdy nebola. Zdravá som - chválabohu - ako buk, ale teraz už budem vedieť. Až budem chorá, len za vami pôjdem. A teraz mi povedzte, čo sme vám dĺžni, nebudem sa jednať.“
„Nič nedávajte, my sme si s Mišom urobili iba malý výlet.“ – odbavil to doktor Lamoš.
„Ale predsa, pán doktor, nemôžeme to od vás chcieť zadarmo.“ naliehala gazdiná.
Tu sa do reči musel zamiešať už aj Mišo.
"Gazdiná, vraveli ste, že sa nebudete jednať. Keď pán doktor povie, že nechce žiadne peniaze, tak mu ich nenúťte, lebo on ich ani nevezme!“
Gazdiná posmutnela, ale dostala hneď iný nápad.
"Dobre teda, ale ja mám tiež jednu prosbu a prosím vás, aby ste sa tiež nejednali, pán doktor.
„No, prosím! Čo je to za prosbu?“
Gazdiná sa otočila a odišla do komory. Z komory sa vrátila s košíkom plným vajíčok.
„Zoberte si tieto vajíčka. Hoci je zima, naše sliepočky sú v teplej maštali a každý deň znesú zopár vajíčok. Vy určite sliepočky nemáte.“
Doktor Lamoš pozrel na Miša.
„Čo poviete, pán kolega?“
Mišo pokrčil ramenami, ale s radou neváhal.
„Gazdiná sa s platením nejednala a my sme sľúbili, že sa tiež nebudeme jednať. Musíme teda vajíčka zobrať!“
Vajíčka teda zobrali.
Mimochodom, v časoch po vojne, keď sedliaci museli povinné odovzdávať predpísané kontingenty poľnohospodárskych výrobkov, najviac vajíčok odovzdával doktor Lamoš - hoci na dvore nemal ani jednu sliepku...