Nočný rozhovor

Autor: Marián Minárik-Častovský | 9.4.2008 o 12:12 | Karma článku: 4,94 | Prečítané:  1336x

Keď noc zakryje svet, je čas na rozhovor...

- Mama! Počuješ ma?

- Počujem ťa, Ľuboško.

- Máš čas porozprávať sa so mnou?

- Pre teba mám vždy čas.

- Keď som ešte žil, nemala si vždy.

- Máš pravdu, nemala som vždy čas pre teba.

- Až keď som ochorel, mala si pre mňa viacej času...

- Hej, máš pravdu... Počkaj, zhasnem svetlo.

- Mama, ty plačeš?

- Áno, plačem...

- Prečo?

- Za tebou, že som ťa navždy stratila..

.- Zaujimavé, ty máš pocit, že si ma stratila a ja zasa, že som ťa našiel.

- ....

- Neplač, mama. To bolí... Chcem sa s tebou rozprávať

.- Už neplačem.

- Chcela by si vedieť lietať?

- Čo ťa to napadlo?

- Keď som ešte žil, veľmi som túžil lietať. Pozoroval som z okna holuby. Sedávali na rímse. Keď sa im zachcelo, spustili sa do ulice, zakrúžili nad autami, nad ľuďmi, zamávali krídlami a opäť sa vzniesli na strechu. Svet pozorovali z výšky. Tak, ako ja. Pozeral som sa na svet z výšky nášho poschodia. Dolu medzi ľuďmi sa mi to nepáčilo. Tam hrozilo neustále nebezpečie. Iba keď som sa prechádzal s Helenkou... Ale aj vtedy som mal pocit, že sme spolu v oblakoch, že lietame... Mama, bola to láska?

- Čo ja viem? Azda áno. Mal si ju rád?

- Mal som ju rád. Bola krásna ako ty. Voňala. Oči mala ako dve dúhové gulôčky a vlasy z nej stekali ako vodopády. Raz som ju držal za ruku a mal som pocit, ako by krv z jej žíl pretekala do mojích žíl a ohrievala mi telo. Pery mala ako maliny. Tak veľmi som túžil pobozkať ju..

.- Nikdy si ju nepobozkal?

- Nie. Nemal som odvahu. Bál som sa, aby sa na mňa nenahnevala a neutiekla mi. Nechcel som ju stratiť pre jeden bozk. Okrem teba som žiadnu inú ženu nikdy nepobozkal...

- ....

- Mama, ty zasa plačeš? Prečo? Veď ti rozprávam o mojích najkrajších pocitoch.

- ...

- Neplač, naučím ťa lietať. Keď chceš lietať, nesmieš sa prstami jednej ruky dotýkať prstov druhej ruky. Naše prsty sú ako povrázky, ktoré sa do seba ľahko zapletú a potom nemáme voľné ruky na lietanie. Vystri ruky pred seba a pomaly začni nimi krúžiť. Krúž pomaly. Najskôr cítiš aké sú ruky ťažké, keď smerujú nahor, a aké sú ľahké, keď smerujú nadol. Keď s nimi krúžiš dlhšie, tie rozdiely sa strácajú. Po chvíli celé tvoje telo stratí váhu a ty sa vznesieš. Len nedávaj ruky k sebe a stále nimi pomaly krúž.

- Veď krúžim, krúžim. A naozaj cítim, ako by som strácala váhu. Veď ja sa už nedotýkam stoličky! .. Ja sa naozaj vznášam! ... Krásny pocit! Netušila som, že je to také jednoduché...

- Nemala si prestať krúžiť rukami, mohla si si polietať.

- Stačilo mi to. Krv sa mi rozprúdila, telo rozpálilo od vzrušenia..

.- Mama, bola to láska?

- Prečo si myslíš, že by to mala byť láska?

- Čítal som v knižkách, že od lásky sa krv rozprúdi a od vzrušenia sa rozpáli telo.

- No, možno je to podobné, ale predsa len je rozdiel medzi lietaním a láskou.

- Čo je teda láska?

- Láska má veľa podôb. Rodičia milujú svoje deti, deti milujú svojich rodičov.

- Prečo?

- Prečo, prečo! Bol si môj syn, z mojho tela, z mojej krvi, mal si moje vlastnosti, naučila som ťa chodiť, rozprávať...

- A otec?

- Otec? Otec ťa má tiež rád. Určite..

.- Teba prečo nemá rád?

- Prečo myslíš, že ma nemá rád?

- Nežil s nami. Keď prišiel za mnou, zvítal sa so mnou, objal ma a tebe podal iba ruku. Ako cudzí.

- Nie je cudzí. Sme tvoji rodičia, on otec, ja matka. Sme dobrí priatelia.

- Prečo je on mojim otcom, keď ste iba priatelia?

- Predtým, než si sa narodil, boli sme s tvojim otcom priatelia, ako teraz. Tak, ako sa tebe páčila Helenka, aj mne bolo dobre v otcovej spoločnosti. Rada som sa s ním rozprávala, rada som sa ho dotýkala, rada som sa s ním bozkávala...

- Vy ste sa spolu aj bozkávali?

- Áno. Bozkávali sme sa, mali sme sa veľmi radi. Ty si sa narodil z našej veľkej lásky.

- Ja som sa narodil z veľkej lásky?

- Áno. Ty si bol pripomienkou našej veľkej lásky.

- Rozprávaj mi o tom, ako som sa narodil.

- Veľa si toho nepamätám. Tvoje narodenie som prežila v narkóze. Mala som dve sestry, myslela som, že aj ty budeš dievčatko. Chcela som, aby si sa volal Lenka. Zmenila to pani docentka v pôrodnici, keď ma preberala z narkózy: „Mamička, zobuďte sa, máte životaschopného syna!“ Bola som z toho prekvapená a tvoj príchod na tento svet som privítala otázkou: „A ako sa bude volať?“ Mala som pripravené meno iba pre dievčatko. Nevedela som sa sama rozhodnúť. Keď prišiel tvoj otec, dohodli sme sa, že sa budeš menovať Ľubko.

- Nemohol som byť Juraj, ako otec?

- Jedného syna Jurka už mal a druhý sa volá Stanko.

- No a neboli ešte iné, lepšie mená?

- Pre takého huncúta ako ty lepšie meno nikde nenájdeš!

- Mama, nevadi ti, že som chlapec?

- Naopak, som šťastná, že si chlapec.

- Myslím, že už nie som ničím.

 - Pre mňa si ostal všetkým.

- Odkedy som zomrel, dívam sa na svet a ničomu nerozumiem. Okrem teba nemám nikoho. Len s tebou sa môžem rozprávať. Ty to možno ani nevieš, ale ja chodím stále za tebou. Vieš o tom?

- Viem... Tvoju prítomnosť cítim stále a všade..

.- Dobrú noc, mami!

- Neodchádzaj!

- Musím...

- Prečo?

-Ja to sám neviem.

- Kam chceš odísť teraz, v noci?

- Ja nemám noc. Odchádzam a nebudem.

- Ty sa už nebudeš so mnou zhovárať?

 - Som, keď som s tebou, mama. Keď nie som s tebou, vtedy nie som. Tvoja noc je mojim dňom a tvoj deň je mojím nebytím. Chodím stále za tebou a nie som. Dnes už nie som...

- Ľubko! Ľuboško!!!...Ľubko!...Dobrú noc...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Pred cestou sme vtipkovali, spomínajú ženy z prvého transportu do Osvienčimu

V sobotu 25. marca je 75. výročie prvého transportu Židov do koncentračného tábora v Osvienčime.

KOMENTÁRE

Varšava chce zavrieť Tuska. A s ním poľskú demokraciu

Poľsko začalo s kriminalizáciou politických protivníkov.

KULTÚRA

Gorillaz idú do vesmíru. Ich nová hudba je experiment

Animovaná kapela vydala štyri nové piesne.


Už ste čítali?