Ako som učil "El Boska" klamať a iné

Autor: Marián Minárik-Častovský | 10.9.2007 o 10:00 | Karma článku: 11,67 | Prečítané:  2889x

Keď sa môjmu najstaršiemu bratovi Šankovi – vlastne jeho žene Oľge – narodil môj synovček a zároveň aj krsňa Luboško, ja - jeho strýko a krstný otec - som bol v tom čase už mladý starec, mal som sedemnásť rokov. To som vtedy ešte chodil do školy v Bratislave a tak som si jeho prvé rôčky života mohol aj užiť a jeho rodičov patrične dopĺňať vo výchove.

002.jpg 

Najskôr som sa spolu s ostatnou rodinou podielal na rečníckom vzdelaní v tom čase najmladšieho Minárika. Lubko sa učil rečniť za tým istým rečníckym pultom, za ktorým som začínal ja.

006.jpg  

Spomínam si, ako som pri mojich lekciách hneď na začiatku nasadil veľmi vysoko laťku. Mal asi rok, sotva dokázal pevne sedieť. Bolo teplé leto, vzali sme si do záhrady deku, rozprestrel som ju na mäkučkej zelenej tráve a začal som s prvou lekciou. Položil som pred malého Luboška fotoaparát v brašni a čakal som, či si neznámy predmet všimne. Nemýlil som sa – zaujal ho. Hneď sa po ňom načiahol, no neodhadol správne rovnováhu a pričapil ho vlastnou hlavou. Našťastie to hrdinsky zvládol a nerozplakal sa. To bolo dobre, lebo jeho mama, by bola v tom momente pri nás a k plaču by sa pridal aj krik. Malý študent fotografie sa s mojou pomocou pozviechal a rukami sa naďalej snažil dostať sa k fotoaparátu. Trochu som mu pomohol a on sa hneď pustil do demolačnej činnosti tohto vzácneho prístroja. Veru som aj tŕpol, či mi ho nechtiac nezničí. Ale nakoniec – veď ten fotoaparát som dostal od jeho otca a on mal tiež so mnou veľkú trpezlivosť, keď som začínal. Rýchlo sa mu podarilo stiahnuť z fotoaparátu kožu. Snažil sa silou oddeliť od seba niektoré časti, no striebristo-kovové telo fotoaparátu bolo dostatočne odolné voči jeho deštrukčným snahám. Jeden z obrázkov prvej lekcie fotografovania toho krásneho leta doteraz krášli izbu jeho rodiny v Častej.

003.jpg

 

005.jpg

 

004.jpg

 

Šustrovaniu Lubka učil ich sused Vépi v Komárne, požičal mu na to aj svoje okuliare. 

 009.jpg

Fotograficky som zachytil prírodopisnú lekciu jeho otca, ktorý ho učil nebáť sa divej zvery. Sliepka bola akosi priveľmi zvedavá na nového kohúta v slepačom kráľovstve. Neviem, neviem, ako by to bolo celé dopadlo, keby miesto sliepky s malým Ľuboškom bol na dvore kohút.

1959-STRETNUTie.jpg
 

 

 

V niektorých životne dôležitých lekciách bol čoskoro samoukom. 

007.jpg
 

 

Malý Luboško bol pravdovravný a tomu som ho chcel odnaučiť. Nie je dobré, keď sa človek priznáva ku každému čo i len v náznaku nesprávnemu činu. Nepoviem, že keď už matka niečo zistí a položí presne formulovanú otázku, vtedy sa treba priznať, aby nemusela použiť donucovacie prostriedky. Ale keď nič nevie a ani len netuší, netreba jej to vyzvoniť. Ľuboško mal problémy s prieduškami, preto nesmel dostávať zmrzlinu. Raz v nedeľu som ho zobral na futbal a bol tam aj zmrzlinár. Bolo mi malého Luboška ľúto, ako smutne pozerá na deti, ktoré slastne hladili jazykom sladkú zmrzlinu.    

 „Chcel by si aj ty zmrzlinku?“  

 „Áno!“ – s radosťou mi hneď odpovedal.  

„Ale vieš, že mama by to nedovolila?   Smutno a bez slova na znak súhlasu prikývol hlavičkou. Pochopil, že zo zmrzlinky nebude nič.  

„Ja ti jednu zmrzlinku kúpim, ale musíš mi sľubiť, že to nepovieš mame!“  

„Nepoviem!“ – odsúhlasil zasa s radosťou. 

Tak som sa ešte poriadne poobzeral okolo, či nie je niekto nablízku, čo by nás mohol vyzradiť a jeden kopček zmrzliny som mu kúpil.   

„Luboško, jedz to pomaly, dlho to drž v ústach, aby to nevošlo do teba studené, lebo by si kašlal. A to by mama hneď vedela, že si mal zmrzlinu! Ale hlavne jej nič nehovor!“ - poučoval som ho.  

A tatovi môžem?“  

„Tatovi môžeš, ale potichu, aby mama nepočula.“ 

Lubko pomaly a podľa mojich pokynov slastne olizoval svoju zmrzlinku a kým futbal skončil, aj som zabudol pripomenúť mu, čo nemá mame povedať. A to bola veľká chyba. Len čo sme prišli domov a on zbadal mamu, už z diaľky sa jej chválil.   

„Mamááá, ja som mal zmrzlinkúúú, krsný mi kúpil...! 

A taký „nepokaziteľný“ ostal až do konca svojho života...

  

Svoje vedomosti si nenechával pre seba. Rád ich odovzdával svojmu mladšiemu bratovi Maroškovi.

010.jpg

 

Nakoniec sa obaja zaradili do Minárikovského výchovného zboru nás starších. Tým najstarším z nás je Šanko uprostred. Je bez brady a fúzov. My mladší sme všetci s bradami a fúzmi.

011.jpg
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Juhoafrický kmeň môže uniknúť imunite

Protilátky nezneutralizovali vírus dostatočne.

Komentár Zuzany Kepplovej

Keď Fico varuje pred komunistickými maniermi

Fico sa snaží, aby jeho sympatizanti udalostiam rozumeli čo najmenej.


Už ste čítali?