Spýtal som sa raz v duchu sám seba: ak sme my muži Slováci, prečo nie sú naše ženy Slováčky? Alebo opačne, ak sú naše ženy Slovenky, prečo teda my muži nie sme Sloveni?
Zrejme sme boli kedysi všetci - muži i ženy - Sloveni. Veď aj dnes hovoríme o slovenských kniežatách, o slovenských vojakoch, o slovenských ženách, o slovenskom národe, o slovenských pesničkách, o slovenskej prírode a - samozrejme, aj o Slovensku. Kedy a prečo sme sa rozdelili na dva národy?
Moravania však používajú výraz „moravsko-slovácke“ pomezí, hoci my zasa „moravsko-slovenské“ hranice. Vyzerá to tak, že Slovákmi nás nazvali Moravania. A keďže tak nazvali iba mužov, mohlo to byť iba v nejakej krčme na „pomezí“, kde ženy nesmeli.
Viem si predstaviť rozhovor, pri ktorom nejaký Moravčík rozvíjal nacionálu tému asi takýmto monológom: „My - Moravčíci, vám - Slovenom rozumíme každé slovo. No Germánom nic, jako kdyby byli němí. Tož, jsou to – pověděl bych - Němci. No vy jste pro nás muži slova – pověděl bych - Slováci!“
Alebo, že by to vychádzalo zo "Slova", ktoré k nám priniesli vierozvestovia sv. Cyril a sv. Metod? Písmu, ktoré pre Slovenov vytvoril Konštantín, sa učili výhradne muži a tí ho šírili ďalej zasa len medzi mužmi. Muži sa teda považovali za znalcov Slova a preto sa označovali ako Slováci. Ženám, ktoré nevládli písmom, neostávalo nič iné, iba naďalej označovať svoj všeobecný rodový pôvod ako Slovenky.
Pri všetkej srande, niekde musí byť aj pravda!