Marián Minárik-Častovský
O VOJNE EŠTE RAZ
Ahoj Marian Tvoj príspevok SMRŤ NA ŽIVO ma veľmi zaujal a tak som chcel naň reagovať. Chcel som vstúpiť do diskúsie, ale zdá sa mi to trochu pridlhé, tak Ti to odosielam touto formou. Zdraví Ťa Milan Held
Narodil som sa 25.marca 1939 v Častej ako večný optimista. Hoci som len obyčajný smrteľník, páči sa mi to, čo pánu Bohu: rastliny, kvetiny, zvieratá, ryby, vtáky, ľudia, lúky, stromy, zem, skaly, hory, oblaky, hviezdy, mesiac, slnko, voda, vzduch... Ja viem, je toho veľa, ale takí sme už my – optimisti. Zo všetkého však najkrajšia je žena. Tá sa pánu Bohu podarila k jeho vrcholnej spokojnosti. Potom už prestal tvoriť, celú nedeľu odpočíval a kochal sa pohľadom na jej krásu..... Zoznam autorových rubrík: Historky spod Častovskej veže, Poviedky, Moja poézia, Úvahy, Spomienky, Myšlienky, Nedeľná chvíľka poézie, Napadlo mi, Minipríbehy, Moja rodná Častá, Neznáme objekty, Príbeh s fotografiami, Výpisky z k níh, Šperky, Z ciest po zemskej guli, Spravodajstvo pod čiarou
reklama
Zoznam článkov blogera
Marián Minárik-Častovský
SMRŤ NAŽIVO
3. apríla 1945 som mal niečo málo cez šesť rokov. No ten deň, nasledujúcu noc a ďalší deň som si vryl hlboko do pamäti...
Marián Minárik-Častovský
Pravopys, kerý sa móžete naučyt za sedemnást mynút
Myslým, je čas začat použývat častofščynu jako spysuvatelský jazyk!
Marián Minárik-Častovský
O časoch, keď sa začínali nosiť minisukne...
Moja mama bola krajčírka. Vyučila sa iba tak, pri svojej staršej sestre, ktorá bola naozaj vyučená a dokázala ušiť čokoľvek. Mama tiež dokázala ušiť čokoľvek, čo sa jej chcelo. No nie všetko sa jej chcelo.
reklama
Marián Minárik-Častovský
Prečo? Klamem! Nykedy...
Nedeľná chvílenka poézie v slovenčine a v častofčyne...
Marián Minárik-Častovský
"DONFOVICA"
Za vojny a krátko po vojne v mojej rodnej Častej nebolo veľa automobilov. Možno dva - tri. V lete sme sa vyvaľovali na asfaltke, bolo na nej príjemné teplúčko. Každé auto, ktoré prešlo cez dedinu, sme počuli z ďaleka. Mali sme dosť času, aby sme sa stiahli za okraj cesty. A keď auto prešlo, ležali sme na ceste skôr, než zanikol zvuk jeho hlučného motora. „Donfovica“, to bolo niečo iné...
Marián Minárik-Častovský
Rozhovor s vlastným tieňom
Keď sa nemáte s kým porozprávať, postačí vám aj vlastný tieň...
Marián Minárik-Častovský
Najstarší zážitok
Hádam každý sa zamyslí raz nad tým, aký najstarší zážitok z detstva sa mu vryl do pamäti natoľko, že si ho nesie v sebe ako vzácny dokument prvotného uvedomenia si svojej existencie...
reklama
Marián Minárik-Častovský
Pokoj v duši a Noc a deň
Trochu oneskorená nedeľná chvíľka poézie. Verše pri slnečnom súmraku...
Marián Minárik-Častovský
Skutočný sen
Nie často sa mi v spánku snívajú sny, preto som nimi vždy prekvapený. Sú iného druhu, než tie, ktoré snívam s otvorenými očami, jedno či cez deň, keď je svetlo alebo v noci, keď je tma.
Marián Minárik-Častovský
O snívaní
Nedeľnú chvíľku poézie dnes venujem snom. Sny sú neskutočné a predsa každý rád sníva. Vysnival som o snoch niekoľko aforizmov. Možno vás budú k niečomu inšpirovať...
Marián Minárik-Častovský
Najmladšia generácia filmárov vystavuje v Košiciach
Zaujali ma práce 15 až 17- ročných študentov Súkromnej strednej umeleckej školy filmovej v Košiciach. Prví absolventi dokončia štúdium v budúcom školskom roku. No ako som si mohol na výstave ich prác všimnúť, nájdu sa medzi nimi už teraz výrazné talenty. Pozrite si ich práce a urobte si sami úsudok...
Marián Minárik-Častovský
Dobrák v base
Strýčko Jančino toho veľa nenarozprávali. No aj za to málo, čo povedali sa dostali do basy.
reklama
Marián Minárik-Častovský
Strýco Šomel
Strýco Šomel bývali v našej ulici štvrtý dom pod nami. Písali sa Schwamel, ale ako malý chlapec ich meno som poznal iba z počutia a mne to znelo ako Šomel. Boli tesár, chodili robiť krovy. Koľkí pri takej robote spadli zo strechy. Strýco nie. Dožili sa celkom slušného veku. Hoci triezveho som ich videl iba raz a to bolo skoro ráno, keď išli na prvý autobus.
Marián Minárik-Častovský
Tetyčka, ktorá sa stále ponáhľali
Ulička, to je u nás v Častej cesta medzi záhradami. Vedie z Pažice do Mestečka. Veľmi často som tam, ešte ako chlapec, stretal tetyčku Cíferskú. Vždy sa prehnali okolo mňa ako bystrá voda. Ony nevedeli chodiť normálne, pomaly. Ony sa vždy ponáhľali. Iba čo som stačil pozdraviť a už od chrbta mi odpovedali. Nikdy som nemal čas spýtať sa ich, prečo sa tak ponáhľajú. Až raz, keď som bol už starší, miesto pozdravu som sa radšej hneď opýtal.
