Môj otec mal maďarské školy. Modliť sa, rátať a hrešiť vedel iba po maďarsky. Ako murársky majster hrešil, keď sa mu nedarilo, či keď pomocníci nepracovali tak, ako by mali. Keď som mu raz na lešenie miesto polovičky vyhodil celú tehlu, hodil ju po mne, div ma nezabil. Určite ho však právom rozčuľovalo, že myšlienkami som bol niekde v tramtárii, miesto toho, aby som sa sústredil na prácu. Aby zľahčil svoje nadávanie, vravel mi, že ak sa mi niečo nedarí vykonať preto, že mám málo fyzických síl, musím tomu riadne zahrešiť a potom sa mi to určite podarí.
Vyskúšal som si jeho radu. Samozrejme, rozčuľoval som sa iba v duchu, lebo sám sebe som bol smiešny. Keby sa to dalo počuť, bolo by to asi takto: „No čo, ty študovaný inteligent? Načo si toľko chodil do školy, že nedokážeš odkrútiť ani starý hrdzavý šrajfík? Len pekne choď a skromne sa opýtaj suseda, ako to robí on, neštudovaný!“
Sused zobral hasák a tak ním zlisoval sedemnástku maticu, že sa hneď rozpadla na dva kusy. Hasákom klepol na vytŕčajúci šrajfík, ten vypadol na zem a so slovami: „Hybaj do rici!“ - kopol ho bagančou, že letel desať metrov ďaleko. Rozosmialo ma to..
„Čo sa smeješ? Smrad hrdzavý sa zažere a myslý si, že mu to vydrží na celý život. Zbytečne by si sa k nemu modlýl, aby dobrovolne vylézol. Len zahrešit mu treba a kopnut do rici, aby sa už nevrácil!“
Prepáčte, že citujem nevhodné výrazy starších, čo vychovali slušné deti, ktoré už taký slovník nepoužívajú. Asi ich vychovávali tak, ako môj otec mňa vo chvíľach, keď bol pokojný a nerozčúlený.
„Synku, všelyčo očuješ ode mna aj od druhých, lebo uši máš na to, aby si očúval. Aj všelyčo vidzíš, lebo oči máš na to, aby si vidzél. No hubu máš na to, aby si hovoril to, čo si v hlave premyslýš. Pamataj: čo ci z huby ráz vylecí, to ci do gebule už any Pán Boh nenacpe naspátek!“
