reklama

Jako Franco kupuvál kozu

O tém, jak Častovan kupuvál kozu v Pudmericách a na Štefanovéj bolo z teho veselo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

  Bolo už pol devátej ráno. Starý Franco Peko z Častej spál, jako keby bol po nočnej, ked ho z postele vydúrila jeho žena Maryš.

  - Starý, stávaj! Očuješ? Stávaj!

 - Očujem, čo by som neočúl, ked kričíš jako trúby z Jericha. Čo takého sa stalo, že ma nenecháš vyspat?

 - Fryško sa obleč a utekaj do Pudmeríc! Tá vdova po kominárovi predáva mladú kozu. Odkázala mi to po Šafaričke. Tak ponáhlaj, nech nám jú négdo neodkúpi. Ale to ci hovorím, Štefanovú obendzi cez Šibenyce, lebo jak ca poznám, zastavíl by si sa tam v šenku a prepíl by si kozu skór, než by bola našá.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 - Vyprávaš sprostosci, jako keby som sa nékedy opíl.

 - Naposledy včéraj!

 - Jak to móžeš vyprávat, šak já som celú noc prespál jako dudek!

 - Celá noc to nebola, len od pólnoci. Došól si domo od Šmida nacecaný jako snop slámy. Taká som bola najeduvaná, že som ci jednu mosela vysolit válčekom do hlavy.

 - Ahá, preto ma hlava bolí. Já som si myslél, že to je z teho rumu, čo som tam vypíl. Ale to ma nemáš otĺkat válčekom, ked sa nevím brányt. Šak si ma móhla zabit!

 - Šak som ca aj scela zabit. Alespon by ca nebolela kotrba. Ale ic už, a jak hovorím, obendzi Štefanovú cez Šibenyce. Vrácit sa móžeš najlepší popri Pudmerickém Hájičku a občas móžeš v Pajdle napojit kozu, ked bude smadná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Franco poslúchol svojú lepšú polovičku. Zebrál od ženy sedemsto korún – lebo tolko koza mala stát - a vybrál sa cez Šibenyce do Pudmeríc. No ked ból zarovno Štefanovéj, velyce uvažuvál, či by tam predsa len nemál ít na pivo, šak horko bolo jako na Sahare. Ale premóhol sa, lebo vidzél, že do Pudmeríc je to už blýž, jako na Štefanovú.

 S kominárovú vdovu by sa any neból jednál o cenu, keby nemál taký smad.

 - Očúvajte, pany kominárka, nemóhly by ste mi z téj ceny odpuscit alespon sto korún, aby som si v štefanovském šenku móhol vodu vypýtat? Lebo žena mi nedala navyše any korunu.

 - Kuknyte sa, pán Peko, vodu vám móžem dat aj já, ale vác, jako padesát korún vám spuscit nemóžem. Som len úbohá vdova, každú korunu mosím v ruke pet rázy obrácit, než jú z ruky vypuscím

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 - No dobre, aj padesát korún je lepší, jako nyšt. Alespon koze budem mócit objednat trochu vody, aby mi nescípla od smadu skór, než prindem domo.

 - Nebojte sa, Štefanovane sú dobrí ludé, neodmítnu any vám, any koze za pohár studenéj vody.

 - No, dobre, dobre! – zahundrál Franco.

 Zebrál padesát korún, vypíl aj pohár vody a vybrál sa rovno na Štefanovú. Koza ledva stačila. Aj by sa bola trochu popásla na zelenéj tráve v príkope, Franco jú však hnál dál. Ból najvyšší čas, aby do seba hodzíl jedno pivo s rumom.

 - Héj, Častovan!

 Franco sa kukol, gdo to na neho kričí. Ból to Štefanofčan, starý Fačkaj. Od cintera tahal kárečku, kopcom naloženú s čerstvo pokosenú trávu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 - Čo si zablúdzil, že ideš od Pudmeríc? – pýtal sa Fačkaj.

 - Ále, kúpil som staréj kozu v Pudmericách, tak jú vlečem domo, hnusobu lenyvú. Já umíram od smadu a ona sa cúrá jak na procesije. Nedovlékol by si mi jú k šenku? Já by som išól trošku friščí.

 - Čo by né, len jú priváž ge kárečke, aby mi négdze neutékla. Já ju privážem pri šenku k stromu, hodzím seno domo naším kozám a hned som pri tebe. Též som už smadný a aj zvedavý, čo je v Častéj nového.

 Franco any porádne nepodekuvál a hned mál náskok padesát metróf. Zato Fačkaj, starý fiškus, už mál svój plán. Kozu zavédol rovno domo. Dál jú do maštale k ostatným kozám, hodzíl ím čerstvo nakosenú trávu a už boly kozy kamarádky. Z chlýva vyhnál capa, navlékol mu oprátku z kozy a vlékol ho k šenku. Tam ho v parku privázal k stromu. Trávy okolo mál dost, cap ból spokojný. A Fačkaj sa zasek móhol ponáhlat za Častovanom.

 No, čo budem vyprávat? Drkotaly tam a popíjaly skoro do večera. Ked došól Franco s capom domo, bola už dost tma. Žena ho od jedu skoro prizabila. Už, už dvíhala válček, ked si zrazu všimla, čo za kozu to jej muž privédol.

 - Ty chmulo starý, ožratý! Že ci tá vdova dala vypit? A kukny sa, len sa dobre kukny, čo za kozu ci predala! Šak ty si dovlékol domo né kozu, ale kozáka!

 Aj ked mál Franco vypité, len čo sa lepší prikukól svojmu kozákovi, hned vedzél, v čém sa lýší od kozy.

 - Baba jedna kominárska, tá ma teda porádne dostala! A ešče mi bude vykládat, že je to jejná najoblúbenejšá kozička, že v témto roku mala prvé kozlátka.

 - Možná aj mala, len nevíme s kolkýma kozičkáma. Starý mój, já ci povím, tá teda z teba spravila porádného capa. Až je mi ca lúto. Zajtra tam mosíš ít a capa vymenyt. A dohlédny na to! Možná sa v tém nevyzná a kozu od capa any nerozezná. Jako vdova po kominárovi je to remeselnýčka a né sedláčka, jak by to bolo patričné.

 Na druhý den, len čo sa Franco nafrištukuvál, už aj hnál capa do Pudmeríc. Ale né cez Šibenyce, lež po štátnej ceste cez Štefanovú. Takú dlhú trasu dva dny po sebe a bez piva by už asi nezvládol. Len čo sa s capom dovlékly pred Štefanovský šenk, Franco capa privázal k stromu a hned si skočíl na pivečko. A keho tam nevidzí. Starý Fačkaj akurát dopíjal svoje pivo.

 - Ná čo si sa tu zasek zjavíl? Čo sa tvojéj staréj koza zalúbila a scela by ešče jednu?

 - Ále dze? Tá pudmerická kominárka sprostá sa vóbec nevyzná v kozách a predala mi místo kozy capa. A já som murár, né sedlák, též som si to vóbec nevšimól. Mojá stará sa mi tak smála, že ma aj zabudla ovalyt válčekom. Od hanby som myslél, že sa prepadnem pod zem. Tuším ma račšik móhla zabit, jako sa mi smát..

 - Franco, to mosím vidzet! Pójdem s tebu do Pudmeríc. Daj si na mój účet pivo a počkaj ma. Já mosím odstavit ze šporhelta krumple a bumburu, čo varím pre svine a potom sa vrácim.

 Čerta starého Fačkaj varíl krumple a bumburu! Ten nevedzél uvaryt any slanú vodu. Ón potrebuvál akurát čas na to, aby capa odvédol domo a naspátek privédol zasek kozu. Ked tak vykonál, objavíl sa v šenku. Franco akurát dopíjal pivo.

 - Nehnevaj sa, Franco, nemóžem ít s tebu. Mojá stará má bolesci v krížoch, tak mosím prat. Any nevíš, jak lutujem, že ca nemóžem podporit v tvojém spravodlivém hneve.

 Čerta starého Fačkaj pral! Ten sa nevedzél any porádne umyt. Tešíl sa, jak bude Franca vyhlýdat, ked sa bude vracat z Pudmeríc a očúvat ho, ked bude vyprávat, jako sa pohádal s kominársku vdovu.

 Franco si výmenu capa za kozu vóbec nefšimól, lebo si v duchu pripravuvál reč s kerú kominárskej vdove šecko, jak sa patrí, vytmaví. Najskór sa mu to v hlave hemžilo sprostými výrazmi, no postupne, jako prichádzal k Pudmericám a ge kominárkinému domu, z jeho chystaného prejavu sa neslušnosci vytrácaly. Nakonec to bola skór zúfalá prosba, až sa kominárka lekla.

 - Očúvajte ma, pany kominárka, čo ste mi to len vyvédly? Šak ešče po mojéj smrci sa mi budu smát nélen v Častéj, ale aj na Štefanovéj a v Pudmericách, jako som místo kozy kúpil od vás kozáka.

 - Nerozumím vám – nechápala kominárka – jakého kozáka som vám já predala?

 - Šak sa len dobre kuknyte! Predaly ste mi místo kozy capa. A já som došól, aby ste mi ho vymenyly za kozu, lebo ináč sa budem moset pod Šibenycáma na nékeréj čerešne obesit.

 Kominárka kukala z Franca na kozu a z kozy na Franca, nyčemu nerozumela. 

 - Očúvajte ma, Peko, čo sa vám na téj mojéj kozenke nelúbi. Ked scete, dám vám petsto korún a ráda jú zeberem naspátek.Franco sa kukól na capa a dobre si všimól, že to je naozaj zasek koza.

 - Ach jebloch ci! – zahrešíl nahlas. – Šak pred chvílu to ból cap a ščúl je to koza! Povedzte mi, pany kominárka, jak je toto možné?

 Kominárka sa dala do hlasitého smíchu.

 - Pán Peko, že ste sa vy, ked ste fčéraj išly odtátok, zastavily na Štefanovéj v šenku?

 - Ná pravdaže, šak som mosél kozu aj seba napojit.

 - A ked ste neska išly sem, tak ste sa tam zastavily též. Je tak?

 - No, je. A čo má byt?

 - A náhodu, neból tam včéra aj neska pri tém starý fiškus Fačkaj?

 Až fčúlek svitlo Francovi v hlave!

 - Azebatát nekýt! Ten lump vyondzený! Šecko je mi jasné! Len ón móhol spískat takú lumpárnu. Ale já vám prísahám, pany kominárka, že ode mna dostane takú príučku, že si jú do smrci bude pamatuvat.

 -To by ma zaujímalo, čo mu vyvedete.

 -To fčúl eše nevím, ale lež prindem do šefanovského šenku, néčo ma – úfam - napadne.

 Fančal vykúkal Peka každú chvílku z okna. Franco sa robíl, že ho – jako - nevidzí, ale dobre si ón fšimól, jak sa skováva v okne za firhongom. Privázal kozu k stromu a vešól do šenku. Objednál si pivo. K chlapom - čo sedzely pod oknom - sedól si tak, aby vidzél cez okno na kozu. Daly sa do reči a Franco nenápadne sleduvál, čo sa bude venku pri koze robit. Len ráz sa napíl z piva a už vidzél, jak Fačkaj privédol ge koze capa. Počkál až ho privázal ge stromu a začál odvazuvat kozu...

 - Kuknyte, chlapi, kuknye, gdo mi sce ukradnut kozu!  Chlapi sa hned kukly do okna.

 - To neny možné! Starý Fačkaj sa dál na kradnucí? – povedál kerýsik a už sa šeci hrnuly ven.

 - Fačkaj! Čo to robíte?! – zrúkli na neho.

 Ej, veru, Fačkajovi by sa v ten moment any špendlýk do rici nevešól. Šecko doklepól Franco..

 - Tú kozu priváž pekne k capovi a rozumne mi vysvetly, prečo akurát ty ma sceš okradnut.

 - Já – já som nekradól....

 - Dóbre zme šeci vidzely, jak si kozu odvazuvál! – osopíl sa na neho kerýsik z chlapóf.

 Fačkaj naozaj v tú chvílu nevedzél, jak sa z téj šlamastyky vymotat.

 - Prečo si mi račšik nekradól capa, ale kozu? - opýtal sa ho Franco. - Ty máš kozí dost, možná by sa ci cap aj hodzíl. Povedz mi, načo by mne ból cap bez kozy?

 - Ale Franco, já som ci nescél kozu ukradnut, to len...

 - Čo - len? Jaké - len? Šeci zme ca cez okno vidzely, jak si kozu odvazuvál. Keby zme ca neboly vidzely, odtáhneš jú domo, potom prindeš do šenku a budeš sa ksychcit, jako najlepší kamarád. Že ci neny hanba! Víš čo? Zmizny mi z očí!

 Fačkaj uznál, že jako fiškus bez milosci prehrál a jako zbitý pes sa vlékol domo.

 - Kdo by to ból vedzél, že taký človek, jako Fačkaj, ve skutečnosci je obyčajný kmín, čo je schopný kamarádovi ukradnut kozu.

 Fačkaj to začúl. Zastavíl sa a neščasný sa otočíl na chlapóv. Vidzél, že šeci sa na neho kukajú, jako keby ho najračšik vidzely viset na strome, len jeden sa na neho usmíval. Ból to Franco. Nevedzél, čo to má znamenat.

 - No čo, Fačkaj! – oslovíl ho usmáty Franco.

 Šeci chlapi ze šenku, celý popletený, kukaly chvílu na usmáteho Franca a chvílu zasek na smutného Fačkaja. Any Fačkaj nevedzél, jak si to má vysvetlyt.

 Franco sa furt len usmíval.

 - Nezebereš si domo teho svójho capa, čo si mi ho scél vymenyt za kozu, aby bola nejaká sranda?

 Neščasný Fačkaj nescél veryt vlastným ušám. Pomaly mu to šecko začalo dochádzat.

 - Franco, ty potvora častofská! Ale si ma porádne dostál. Do smrci sa za to budem moset hanbit, jak si ma prekúkol.

 Franco oblapíl Fačkaja jako starého kamaráda.

 - Taký skúsený fiškus, jako ty, mosí vedzet, že podarenú srandu neny možné opakuvat dva rázy po sebe. Tebe nestačilo, že si ma dostál ráz, ale scél si ma dostat dva rázy. Já ci za to dekujem, lebo keby si to neból spravíl, boly by sa šeci ze Štefanovéj aj z Častéj a možná aj z Pudmeríc smály len mne. Takto sa budu smát mne aj tebe, možná ešče aj po našéj smrci. No a to stojí za to! Čo povíš? Je tak?

 Samozrejme, že Fačkaj súhlasil. Nélen Francovi, ale aj šeckým svedkom téjto slávnej udalosci zaplacíl, kdo si čo zažádal. Nevím, kedy by boly skončily, keby Fačkaja nečekala ešče jedna ostuda.

 Už sa pomály stmívalo, ked sa rozlecely dvere a do šenku, jako na metle, vlecela Fačkajová žena. A hned lýtaly hromy blesky na šeckých ožranóf v šenku, ale hlavne na Fačkaja.

 - Ty ožran jeden, povedz mi, dze je náš cap?

 - Dze by ból? Venku je pri strome privázaný.

 - Dze, venku? Pod mi ho ukázat! 

 Fačkaj sa vybrál ven, žena za ným a šeci chlapi k oknu. Fíha! Venku pri strome bola privázaná len koza, ale capa nygdze.

 Choda bolo dost teplo, Fačkajovi prešól po chrbte sibírský mráz.

 - Máryját a kristušát! Négdo nám ho ukradól! – sucho skonštatuvál Fačkaj.

 - Nehreš mi tu máryját any kristušát a hned ho ic hledat!

 Už aj Fačkaj sa mosél nahnevat.

 - Povedz mi, dze ho mám ít hledat? Mám snád chodzit z dom do domu a pýtat sa, či mi ho négdo neukradól?

 - Mne to je jedno, dze ty budeš hledat! Ked si stracíl – hledaj, choda z dom do domu!

 - A čo, ked ho négdo odtáhol do Ompitála alebo aj dál? – brányl sa Fančal.

 To šak na jeho ženu neplacilo.

 - Aj keby ho négdo natlačíl do klobásek, do rána nech ho máš doma!

 Zasek len ból Fačkaj na dne. Do smíchu mu, veru, nebolo. Ale any chlapom, lebo situácia sa zdála byt vážna. No, len čo Fačkaj zmizól za rohom, otočila sa jeho žena k chlapom, vytrčila do výšky prst a s úsmevom povedala.

 - Tak, a je to! Nech si najprf spraví hanbu po celéj dzedzine a potom sa mu priznám, že sem mu capa ukradla já!

 Jáj, to bolo potom v šenku veselo! Šeci sa temu smály, jako by pojedly bláznyvé huby. Len Franco Peko sa temu moc nesmál.

 - Mosím už ít, aby mi neprišla naproci mojá stará. To by som dopadól ešče horší, než Fačkaj.

 Franco odvázal kozu a vybrál sa do Častéj. Ale hned za šenkom sa staréj babky pýtal, či négdze nevidzela Fačkaja.

 - Vidzela som ho! Hledá capa, kerý mu zmizól. Akurát sa išól pýtat hen, k Ochabom, či ho nevidzely.

 Franco nemeškál a išól k Ochabom do dvora. Tam vidzél Fačkaja, jak sa vypráva s Ochabom. Prerušíl ích v reči a zavolál Fačkaja, že mu mosí néčo povedzet.

 - Capa najdeš doma! Ukradla ho tvojá stará, aby ca vytrestala. Néčo si už vymysly, aby si z téjto šlamastyky nejako vybruslýl bez újmy na rozume. Já mosím strýzlyvý privést kozu domo, lebo keby som ból otrundžený, móhla by ma ona dovést do Pudmeríc. A nehnevaj sa na mna, že som ci takto pokazíl dnešek. Budeš mat čo robit, aby sa na to v dzedzine zabudlo. Já to vČastéj nebudem nykemu vyprávat, lebo šak aj já by som ból šeckým na smích.

 Fačkaj ból z Francovéj krátkej reči celý dojatý.

 - Franco, móžem ci povedzet, v téjto chvíle si len ty mój kamarád. Nykedy ci to nezabudnem. Šeci sa mi ščúlek v šenku smeju, ale neny ešče šeckému konec.

 - Čo sceš spravit?

 - To v téjto chvíle nevím, ale lež prindem do šenku, néčo už vymyslým.

 Len čo sa týto dvá udobrenci rozlúčily, vybrál sa Fančaj naspátek do šenku. Nachvílu aj veselo vykračuvál, ale pred šenkom sa stál z neho na smrt utrápený človek. Taký aj vešól do šenku.

 Len čo ho chlapi zbadaly, hned si všimly jeho utrápené čelo. Fačkajka si to též všimla, asi jéj ho prišlo lúto. Celkom milo sa ho pýtala.

 -Tak čo, mój miluvaný? Našól si našého capenka?

 Fačkaj smutno zakrúcil z hlavu.

 - Né, nygdze ho neny, any ho nygdo nygdze nevidzél.

 Fačkajka významne naznačila chlapom, že teraz položí tú pravú otázku.

 - Možno sa náš capko sám vrácil domo. Kukol si sa aj doma?

 Lenže, konečne prišla pravá chvíla na Fačkajov úder!

 - Žena mojá, aj já som si tak myslél, že si ho tam ty odvédla, ale any tam ho nebolo.

 - Čože? – zvážnela Fačkajka.

 - Móžeš ma aj zabyt, ale já naozaj nevím, dze ten cap móže byt.

 Fačkajka vylecela ze šenku jako na metle. Ešče sa za nú dvere nezavrely a Fačkaj ožil. Vstál, pristúpil k pultu a objednál si rum. Celý usmáty, jako mesác v úplnku, šecko vysvetlýl zvedavým chlapom.

 - Já jéj dám príučku! Ze mna si srandu nygdo robyt nebude! Žijem s nú už vyše štyricet rokóf a ona si bude myslet, že na néj nepoznám, ked ma sce ošályt...

 Fačkaj zdvihól pohárek s rumom, že si pripije s chlapma na zdraví. No zrázu sa zarazíl. Kukál po chlapoch, robíl sa, jako keby nékeho hledál.

 - Počkat, počkat! Dze je Častovan?

 - Jáj, ten už odešól domo. Nechcelo sa mu bez teba pit. Bál sa, aby ho koza opitého neprivédla do Pudmeríc.

 V ten den v štefanovském šenku bolo už len veselo. A ešče veselší, ked sa vrácila Fačkajka a ze smíchom začala bit muža po chrbce.

 - Ty lump jeden starý! Že ci neny hanba, ešče aj ze mna si robit srandu!A smála sa, a smála pri tém, a búchala ho, a búchala furt po chrbce. Fačkaj sa za to na nú nehnevál. Spokojne vrčál, jako starý kocúr. Ženyné buchnáty do chrbta, to pre neho bolo, jako keby mu robila japonskú masáž.

 Jako to dopadlo s Francom Pekom v Častéj, ked sa vrácil domo patrične unavený a s mladú kozičku, medzi ludma sa moc nevypráva. A vymýšlat si o tém nejaké furtáctva, to sa mi nesce...

Marián Minárik-Častovský

Marián Minárik-Častovský

Bloger 
  • Počet článkov:  279
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Narodil som sa 25.marca 1939 v Častej ako večný optimista. Hoci som len obyčajný smrteľník, páči sa mi to, čo pánu Bohu: rastliny, kvetiny, zvieratá, ryby, vtáky, ľudia, lúky, stromy, zem, skaly, hory, oblaky, hviezdy, mesiac, slnko, voda, vzduch... Ja viem, je toho veľa, ale takí sme už my – optimisti. Zo všetkého však najkrajšia je žena. Tá sa pánu Bohu podarila k jeho vrcholnej spokojnosti. Potom už prestal tvoriť, celú nedeľu odpočíval a kochal sa pohľadom na jej krásu..... Zoznam autorových rubrík:  Historky spod Častovskej vežePoviedkyMoja poéziaÚvahySpomienkyMyšlienkyNedeľná chvíľka poézieNapadlo miMinipríbehyMoja rodná ČastáNeznáme objektyPríbeh s fotografiamiVýpisky z k níhŠperkyZ ciest po zemskej guliSpravodajstvo pod čiarou

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu